Keď som si vravela, že už pomaly zabúdam, začínam sa sústreďovať iba na seba, asi som sa klamala. Nič z toho sa nedeje. Stále naňho myslím, predstavujem si naše rozhovory, sníva sa mi o ňom. Aj keď viem, že jemu nie. Aspoň myslím. Povedal mi : "Nemysli si, že ja zabudnem tak ľahko." Na jednej strane verím, že ani pre neho to nebolo jednoduché Včera si zmenil fotku na fb, vymenil ju za tú, ktorú som fotila ja. A vtedy mi to došlo naozaj ... je koniec, zahodil za seba poslednú spoločnú spomienku. Tá fotka, ktorú však pridal bola ... hrozná, utrápená, zlomená. V komentároch sa hral ako úplne niekto iný, niekto koho som nikdy nepoznala. Je mi z toho tak neskutočne smutno. Už sa to však nedá vrátiť späť. Paťka mi hovorila, že ho videla v škole ako sa bezstarostne rozpráva na chodbe s dvomi babami. Neviem čo by som robila ak by som ho stretla ja. Tvárila sa, že ho nevidím a utiekla na najbližšie wc sa vyplakať ? Najskôr. Všetko je tak strašne nefér. Prečo človek nemôže byť šťastný? Prečo JA nemôžem byť šťastná ? Je mi na nič.
Kiss me :(
:( Tak mi to je ľúto ... hocičo, čo by som tu napísala by ti nijako nepomohlo... tak len ..zostaň silná a ver, že raz príde ten pravý! NEVER SAY NEVER! ♥
OdpovedaťOdstrániť