Dnes som ho videla. Hoci len cez sklené okno na vrátnici školy, ale videla. Ako prichádzali jeho spolužiaci do triedy, sledovala som všetkých ľudí naokolo, či nepôjde aj on. Zrazu sa zjavil a šiel do vestibulu. Hneď som uhla pohľadom a venovala sa tete vrátničke, ktorá mi prefocovala učivo z nosky. Spolužiačka, ktorá stála na chodbe, pred skleným oknom mi dávala signály či tam ešte je alebo nie. Ako už odchádzal, znovu som sa naňho pozrela a mám pocit, že on si ma všimol tiež. Ja som samozrejme znovu odvrátila zrak a snažila sa nato nemyslieť, lenže nejde to. Boli to dva letmé pohľady, kedy sme sa ani nestretli očami, vzdialené asi 10 m a spoza okna, ale so mnou to urobilo niečo nemožné. Nie, nie som pripravená sa s ním stretnúť zoči - voči. Neviem či niekedy toho budem schopná. Všetko čo vo mne potláčalo pocity k nemu zase prestalo a to len s jedným pohladom :(
Nebude to také ťažké vždy ... ver mi... prešla som si tým ... vždy budeš niečo cítiť..ale postupom času to bude..... znesiteľné ;)
OdpovedaťOdstrániť