Sometimes I think too much & then put myself in a bad mood

Teraz moja momentálna nálada presne zodpovedá nadpisu môjho článku. When I think too much I put myself in a bad mood. A verte či nie je to pravda. Myslím, že každý z nás už prežil niečo má za sebou niečo nie zrovna veselé. Myslím niečo na čo keď si spomenie nie je mu zrovna najlepšie. Niečo čo bolo.. a veľa spomienok ktoré k tomu vedú. Nechcela som písať len čisto o relationships pretože nemusí to byť len vzťah ktorý vám sposobí zlomené srdce a nie zrovna veselé memories. No a tak nejak je teraz mne. Keď myslím na blbosti (=tie pekné chvíle môjho vzťahu) tak mi je trošku smutno. Smutno nad tým, že sa to skončilo. A smutno nad tými peknými chvíľami, ktoré by som chcela prežívať znova. Ten pocit, že sa môžem hocikedy na tú osobu obrátiť, že ma vypočuje a podporí v tom čo robím. Dá mi vedieť, že je tu pre mňa nech sa deje čokoľvek. A práve toto mi v poslednom čase na konci vzťahu tak chýbalo. Tá podpora.. ten pocit, že je tu so mnou nech sa deje čokoľvek. A čo som dostala? Namiesto podpory slová "to odo mňa nečakaj.." Prepáčte ale o čom je potom ten vzťah? Alebo som naozaj ja taká náročná? Je náročné to, keď čakám podporu od človeka ktorého ľúbim? A keď mi bolo povedané, že si určite nenájdem "pána dokonalého" ktorý bude splňovať moje požiadavky. Jediné čo chcem od chalana je to aby mi veril, podporoval ma v tom čo robím a mal ma rád takú aká som. S mojimi občas šibnutými chvíľkami keď sa smejem a neviem prestať. A aj vtedy keď plačem nad hlúposťami a potrebujem objať keď mi je na nič. To je všetko čo chcem.. A nechcem aby bol prehnane žiarlivý a aby ma stále kontroloval, čo robím a keď sa mi náhodou hodinu neozvem už mi to bude vyčítať.. Keď som sa na môj vzťah pozerala spätne uvedomila som si, že to nebolo celkom normálne. To nekonečné smskovanie, ktoré mi na začiatku pripadalo také zlaté postupne prerástlo do niečoho nie dobrého, čo ma už obmedzovalo. A aj prezváňanie..na začiatku také zlaté a postupne len z povinnosti aby sa na mňa nehneval, že sa mu neozývam. Myslím, že sa nám to nejako vymklo z rúk a keď som mu to na konci všetko hovorila nechcel tomu veriť. Nechcel si to akoby pripustiť a povedal mi, že on sa v tomto nezmení. Že on to proste od svojej priateľky vyžaduje a nezmení sa v tom. Lenže ja som už tak ďalej nemohla, nedalo sa to... až potom ako sme sa rozišli mu to všetko doplo. Ale už bolo neskoro. Ospravedlnil sa mi za všetky hádky, za všetky razy kedy na mňa kričal alebo na mňa čo i len zvýšil hlas. A verte mi, že mi to na nálade nepridalo a vôbec nie, keď mi napísal, že ma ľúbil ako nikdy nikoho. Ja som na tom bola tak isto. Nikdy som k nikomu nebola pripútaná tak ako k nemu, nikdy som nikoho tak neľúbila.

A predsa bolo veľa tých pekných chvíľ ktoré si zapamätám navždy. S ním bolo všetko nové, iné. Aj keď to bolo už na konci akékoľvek občas mám chvíľku kedy mi to chýba. Všetko.